Éter bez hraníc 2010

Po minuloročnom úspechu v tejto súťaži, kedy sme sa umiestnili na 2. mieste nám bolo jasné že sa zúčastníme aj tento rok. Dosť dlho nám zo Slimem trvalo kým sme sa rozhodli z ktorej kóty budeme vysielať, na kandidátke boli vrchy ako Chmeľová či Jelenec, ale zase zvíťazil náš oblúbený Veľký Lopeník v lokátori JN88VW. Táto kóta poskytuje portabluchtivím cébéčkárom prístup autom (i keď to je diskutabilné), 22 metrov vysokú drevennú rozhľadňu, prístrešok a studničku s pitnou vodou.

Zariadenie sme použili už viacmenej štandardné, čiže antena „polka“ a stanička Allamat 296. Nový bol koaxiál, 60 metrov nízkoútlmovej RG-58, ktorý sa predáva pod názvom 58RT5. Osvetlenie zabezpečovala neónka s meničom na 12V, a všetko sa to napájalo z autobaterky 68Ah. Denník bol klasický papierový.

Akcia sa začala o 15. hodine, u Slimeho na chalupe kde bol dohodnutý zraz. Keď som dorazil, ostatný členovia expedície, teda Slime a Muflon už riešili posledné detajly. Ja som ich zaúkoloval zaletovaním koncoviek na koax, a musel som sa vrátiť, lebo som doma zabudol niekoľko podstatných vecí. Po návrate som zistil, že úlohu nezvládli, a musel som si ich aj tak naletovať sám :-). Nahádzali sme všetku batožinu do môjho Clia, posledný krát som sa naň pozrel ako vyzerá čisté, a vyrazili sme na kótu. Takto nejako nabalený sme išli hore, no proste samé potrebné veci…

Dolu pod kopcom, pri obci Veľký Lopeník sme trochu poblúdili, to proste nejde nájsť tú odbočku na prvý krát, ale na druhý pokus sme sa trafili. Na konci asfaltky sa pred nami objavilo rozcestie, a nakoľko z minulých expedícii vieme, že na vrchol vedie viac ciest, snažili sme sa vybrať tú najmenej blatovú. No nakoniec sme nič nevyriešili, okrem toho že sme niekoľkokrát uviazli v blate, podvozok auta dostal zabrať, postrácal som z neho nejaké súčiastky, chalani boli špinavý až po uši, a nabrali sme asi hodinu meškanie. Takže sme sa vrátili späť na rozcestie, a pôvodne najhoršia cesta bola najlepšia. Aj tu to bolo niekoľkokrát o krk, ale dorazili sme k rozhľadni celý aj my aj auto. Po dlhotrvajúcich dažďoch a záplavách z každej strany to bol úspech, a musím sa priznať že som mal veľké obavy či sa tam dostaneme. Tie utvrdzoval aj SHMÚ keď dával na sobotu meteorologickú výstrahu 2. stupňa, a hydrologickú výstrahu 1. stupňa.

Cesta na veľký Lopeník…

Oslávili sme to niekoľkými kalíškami zelenej, a dali sa budovať vysielacie pracovisko. Po zhodnotení situácie sme stavanie prístrešku zavrhli, v takom vetre to bolo nereálne, a zhodli sme sa že to skúsime z búdky vo vnútri rozhľadne. Rozbalenie „nábytku“, vysielačky a osvetlenia bola otazka chviľky, horšie to bolo s natiahnutím koaxu a uchytením antény. Nevymýšlali sme nič nové, a použili sme „patent“ z minulého roku, no v tak silnom a studenom nárazovom vetre bol aj to problém. Tu, ale aj neskôr bol na nezaplatenie starý, špinavý, ale teplý prešivák ktorý som si zobral. Ešte sme odbehli na studničku po vodu, a popri tom urobili niekoľko spojení na PMR. Po návrate odbilo osem hodín, čo je štart súťaže.
My sme ju začali spojením zo Števom Zvolen ako exp. Mafia, ktorý nám potvrdil náš volací znak, lebo akosi sme ho zabudli :-). Za ním nasledovali ďalšie volačky jak zo Slovenska, tak z Moravy. Na pásme bolo ešte veľa rušenia, a volačiek a každý si chcel urobiť spojenia, takže na nejaké dlhšie spojenia nebol priestor, a chodili v podstate „podkopcové“ volačky. Zaujímavé je, že sme vždy dostávali horší report, ako sme mali my. Slime tvrdí že to bolo veľkým útlmom v koaxiálnom kábli, ja si s tým lámem hlavu doteraz.

Vysielacie stanovisko vo vnútri rozhľadne…

To nám ale už medzičasom začalo pršať, a my sme zistili že naše stanovisko nieje až také nepremokavé ako sa zdalo, a že strieška nad nami je viac na okrasu ako proti dažďu. Ale nenechali sme sa vyrušovať, a vysielali ďalej. Prvé dlhšie spojenie bol asi po hodine súťaženia Rado Bardejov z chaty pod Sóliskom, ktorému to lietalo veľmi pekne. A stále do denníka pribúdali ďalšie volačky rýchlosťou asi 20 spojení za hodinu. Dážď vonku, a hlavne aj vnútri sa stále zhusťoval, pomaly sa k nemu pridával aj sneh, a keď sme mali zariadenia, denník, aj jedlo celé mokré začali sme vymýšlať ďalší plán. Najprv sme skúsili na tú akože strechu natiahnuť igelit ktorý sme priviezli, ale tým sme akurát premiestnili stekajúcu vodu tak aby netiekla za môj krk, ale za Muflónov.
A tak keď pár minút pred polnocou Slimeho a Muflónov pohár trpezlivosti pretiekol, vzbúrili sa že v takýchto podmienkach sa nedá vysielať, a začali sme presun do auta. V mojom aute síce po niekdajšom incidente zo strešným oknom tiež nieje najsuchšie, ale stále je to lepšie, ako keď voda z celej rozhľadne tečie na nás. A tak asi po polhodinovom prenášaní sme v aute v teplých spacákoch pokračovali v súťaži. Tak to šlo to asi do štvrť na tri, kedy sme zaspali.

po presťahovaní do auta…

V éteri sme sa opäť objavili o šiestej, a asi po pol hodine sme urobili aj najdlhšie spojenie súťaže s exp. Barbarosa Krkonoše zo štvorca JO70TQ, čo je 249km. S pribúdajúcimi hodinami bolo na pásme stále viac volačiek, a pár minút pred koncom závodu sme ich ani nestíhali zapisovať.
Súťaž sme skončili zo 116 spojeniami, z toho troma duplicitnými, a pomaly sme začali baliť. Nadľudský výkon bolo opäť treba pri zvešávaní antény na vrchu rozhľadne, pretože nám to sťažoval silný vietor, ktorý nám do tváre šlahal dážď a sneh. Zvládli sme to a cesta dolu bola až na jedno zapadnutie do blata v pohode.
Po príchode k Slimemu na chalupu sme nad teplým „Vifónom“ ktorý sme hore nezjedli, zhodnotili náš výkon a zážitky. Myslím že na dané podmienky a počasie ktoré niekto na pásme pomenoval „ani psa by nevyhnal, ale cébečkári lezú na kopce sami“ je každý výsledok dobrý :-). Som rád, že som zase počul starých známich z cébečka, a teším sa na další výjazd expedície Bororo, snáď už do lepšieho počasia.

Warning: Use of undefined constant � - assumed '�' (this will throw an Error in a future version of PHP) in /data/0/d/0da6a856-fdf9-44ea-9da4-71796784cf71/marallo.sk/web/wp-content/themes/sliding-door/single.php on line 11